Pohorelská Maša je síce malá, no nie obyčajná dedinka na Horehroní. Nad ňou sa týčia Nízke Tatry a pyšne tróniaca Kráľova hoľa (nie Kráľovná holá, ako som ju volala, keď som bola dieťa). Až teraz chápem všetky tie patetické a sentimentálne výlevy našich spisovateľov, ktorými ospevujú krásy Slovenska, „vďaka“ čomu sú školské čítanky dvakrát také hrubé, ako by sme my, žiaci, chceli. Tento kraj mi svojou nádhernou prírodou načisto opantal dušu. Ale dosť bolo rozkoše. Poďme k veci...Spolu s Vladkou, mojou nevlastnou neterou z druhého kolena, nás poslali, ako tu býva zvykom, na mlieko. No nie do obchodu.Susedova krava hľadí na mňa, ja na kravu. Dojenie! Vždy som to túžila vyskúšať.Čupla som si ku krave, netušiac, čo mám robiť. Riadila som sa len známym veršom z pesničky: „Stisknout, zmačknout, zatáhnout.“ Hoci stisk bol silný, žiadne mlieko nevytrisklo. Moje dlhánske na čierno nalakované nechty sa zarili do mliekom obťažkaného vemena, čo zapríčinilo, že krava nazlostene zamučala a zahnala sa zadnou nohou. V strese som začala jačať, čo kravu ešte viac vyplašilo a po mne už v stajni nebolo ani chýru ani slychu. Tento nevydarený pokus o dojenie v podaní hysterickej Blaváčky všetkých prizerajúcich sa dobre zabavil. Dostala som ponuku od dvoch bratov, Matúša a Mareka, s ktorými sme sa v ten „osudný“ deň spoznali, vyskúšať si podojiť ich Helenku. Že vraj tá je milá, neškodná a kľudná. O.K., ja som za každý žart.Dostala som monterky, tričko, čižmy a do ruky vedro. Nedôverčivo som pristúpila k Helenke, ktorá len zaklipkala očami a sadla som si pod ňu na stolček. Moju Helu som „žmýkala“ asi hodinu, no výsledok - minimálny. Poviem vám, je to riadna makačka, ale časom na to prídete. Potom to už nebol žiaden problém a dlhé chvíle pod Helenkou som si krátila spievanim („Dojiť, dojiť, nechce sa mi dojiť, dojiť netreba!“.....alebo „Helena, ty si život môj, Helena, chcem byť iba tvoj....“) No Hele sa asi môj spev nepáčil, preto ma zčasu – načas pleskla chvostom po tvári. Uf, to teda bolo! Ale už som vedela ako na ňu, lebo Matúš ma naučil „kravskú reč“ (ako som to nazvala), napr.: „Kirho, Helena! Hni sa steblo!“ ( = „Ustúp, Helena! Posuň sa kúsok!“) a pokyny ako: či = doľava, hojta = doprava a z nem. zurück = späť. Je to spravodlivé, že my ľudia trávime celý život učením sa cudzieho jazyka a obyčajná krava rozumie aj nemčine? Vtedy som ani netušila, že zážitok s dojením ovplyvní celý môj život. Rozhodla som sa, že na osemnáste narodeniny si neprajem nič iné, len kravu alebo ovcu, ktorú som tiež skúsila, veď viete čo, podojiť, né? Tá už však, žiaľ, nežije...RIP...Ale nemyslite si, že je to následok môjho pričinenia….Stalo sa sa vám, že ste sa ocitli medzi Slovákmi, ktorým ste ani za mak nerozumeli? Mne teda áno. Cítila som sa ako v cudzej krajine.Marek s Matúšom by v rýchlostnom kecaní tromfli akúkoľvek babu. Moje uši, radary, nedokázali zachytiť jediné slovo. No niečo sa aj tak na mňa z toho pohorelského nárečia nalepilo. A využitie? Kdekoľvek a kedykoľvek. Nám, študentom, dobre známa situácia, keď nás profesor/ka vyvolá odpovedať. No nestihli sme sa naučiť. Moja reakcia: „Čego? Negvárte toľko! E jaka zs? Ic se skryt! Ja tu galamútiť nejdem!“ Za následne ublíženia na zdraví neručím. Toto leto bolo the best.Moje počínanie počas neho vystihuje verš z jednej piesne, v ktorej sa spieva: „Každý deň je zo mňa iná žena...“ Okrem toho, že som sa stala „vyučenou“ dojičkou, tak aj do role traktoristky som sa úspešne vžila. Hoci prvý pokus nebol najúspešnejší, všetci sme prežili. Namiesto toho, aby som zvýšila rýchlosť, zaradila som spiatočku a už som len videla, ako sa valíme dozadu. Pustila som volant, chytila sa za hlavu a hulákala: „Zabijeme sa!“ Taktiež som sa na dva mesiace stala právoplatnou miništrantkou, kedže chalanov pred oltárom takmer nebolo. No po príchode mníšky alebo farárky, ako ma nazvali staršie panie na dedine, bolo spoluminištrantov hneď akosi viac. =)Moja šikovnosť sa prejavila aj pred všetkými v kostole. Podarilo sa mi prevrátiť počas omše ampulku s vodou, inokedy som zas omylom kňazovi nevyliala vodu na ruky, ale na koberec. A aby toho nebolo dosť, chcela som sa aspoň na pár minúť zahrať na poľovníka, a tak som sa horko-ťažko vyškriabala na posed v korune najvyššieho smreka. Ale ako zliesť dole??? Museli ma skladať.Tieto prázdniny som zakončila výstupom na Kráľovú hoľu, ktorý však nedopadol najúspešnejšie. Tri hodiny som sa vliekla do kopca, no tesne pred cieľom sa schýlilo k búrke. Padla taká hmla, že ani na krok nebolo vidno, čo nás donútilo obrátiť sa a ísť späť. Asi na polceste sa spustil hrozný lejak. Rýchlo sme vyťahovali pršiplášte. Keďže som sa na nečakaný výlet podujala len večer predtým, bola som rada, že som aspoň nejaký pršiplášť našla. Strčila som do neho ruku, tá však uviazla asi v polovici rukávu. So zdesením som zistila, že môj pršiplášť by oblieklo akurát tak štvorročné dieťa. Neostávalo mi nič iné, len sa spoľahnúť na pomoc mojej sestry. Hlavy sme si prestrčili do otvoru na jej pršiplášti a ako dvojhlavý drak sme utekali dolu kopcom. Po chodníku stekali prúdy vody. A samozrejme ja, najväčšia šikulka, som sa šmykla a strhla som sestru so sebou. Ani sme sa nenazdali a dvojhlavý drak mal bahenný kúpeľ.Všetky moje letné zážitky vo mne podnietili túžbu stať sa vidieckym dievčaťom. A čo plánujem do budúcna? Najprv chcem vyštudovať vysokú školu pastiersku, potom sa stať bačovou ženou, žiť na salaši a prípadne si rozbehnúť nejaký ten biznis s ovcami. Bééé! =)
